Nikto nevie, čo si Francúzi naozaj myslia o migrantoch. Ich identita sa pomaly stráca v moslimskej kultúre. Už sa to zastaviť nedá. Odborníčka o duši aj politike Francúzska

Francúzska identita sa od začiatku vyznačovala určitou originalitou, ktorá ju uchránila pred večným provincionalizmom strednej Európy. Táto originalita, podľa francúzskeho historika Andrého Mauraisa spočívala v tom, že francúzska civilizácia vznikla na hranici, kde sa stretávali barbarské prvky s prvkami Stredomoria, na základe ktorého sa dostávala do dôverného styku s gréckym, rímskym a byzantským svetom. Atlantické pobrežie sa otváralo vplyvu severských Normanov, Pyreneje Arabom a rieka Rýn Germánom. Všetky tieto vplyvy iných kultúr francúzska identita spracovala, prijala a vytvorila tak jedinečný národ, ktorý v priebehu historického vývoja ovplyvnil život v celej Európe. Prelomovým medzníkom v dejinách Francúzska a medzinárodných vzťahov bol  rok 843, keď si zmluvou vo Verdune potomkovia Karola Veľkého rozdelili Franskú ríšu a vzniklo Francúzsko, Nemecko a medzi nimi Lotrinsko. Francúzi si nárokovali na titul cisára až do roku 1559, keď sa podpísaním zmluvy v Cateau-Cambrésis oficiálne vzdali nároku na tento titul, ale nevzdali sa nároku na územia a tento spor vyriešila až konferencia v Postupime v roku 1945.

Čiže tam niekde treba hľadať to podhubie tolerovania inakosti?

Francúzska spoločnosť zbožňovala inakosť a bola ňou fascinovaná a možno preto francúzski králi v orientáciách svojej zahraničnej politiky inklinovali k Osmanskej ríši od Františka I. v 16. storočí. V skutočnosti sa za tým skrývala pokračujúca večná rivalita, ktorá vládla medzi nimi a Habsburgovcami. Konflikt vyvrcholil, keď za podpory francúzskeho panovníka Ľudovíta XIV. stála v roku 1683 pred bránami Viedne turecká armáda na čele s Kara Mustafom a nebyť pomocnej ruky Poliakov, tak Turci by boli čochvíľa v západnej Európe. Dejiny Francúzska sú fascinujúce a vyžadujú si určitý priestor, ale mala by som sa vyjadriť k multikulturalite, ktorá sa objavuje až v 20. storočí, keď sa po skončení druhej svetovej vojny začalo rozpadať koloniálne panstvo svetových veľmocí. V 50. a 60. rokoch 20. storočia po strate Vietnamu a Alžíru začali Francúzi zavádzať do života politiku multikulturality, ktorá bola postavená na integrácii migrantov do francúzskej spoločnosti. Už na prelome tisícročia bolo jasné, že tento projekt  nebol úspešný a jeho nezvládnutie si  priznali nielen Francúzi, ale aj Holanďania, Belgičania a Briti. Dôsledky politiky multikulturalizmu sa stali veľkým európskym problémom.

Z toho, čo ste povedali na úvod, možno zrejme vychádzať aj pri charakterizovaní aktuálnej politickej situácie. Ako by ste ju teda charakterizovali?

Súčasný prezident Francúzskej republiky Francois Hollande prezentoval pred médiami svoje obavy z výhry Marine Le Penovej, ktorá by znamenala odchod z eurozóny a Európskej únie, a rozhodol sa,  že tomu zabráni. Jeho päťročné pôsobenie vo funkciu prezidenta vyzdvihlo socialistov do vládnucej pozície po 17 rokoch vlády konzervatívnych pravicových prezidentov, ale prinieslo veľké sklamanie. Francúzi sa vyjadrili, že to bolo „päťročné bezvládie“, s ktorým treba skoncovať a nastoliť VI. republiku, ktorá by dostala Francúzsko z letargie. Ťažko povedať, či by tieto ideály spĺňala práve Marine Le Penová. Fakt je, že prezident Hollande ako osobnosť ďaleko zaostáva za svojimi známymi predchodcami, ktorými nesporne boli de Gaulle, Mitterand, Chirac a Sarkozy. Ak je to pravda, že „oči sú okná do duše“, tak v jeho prípade je nutné sa zamyslieť, lebo vyzerá  ako „nemastný-neslaný služobníček“ v tesnom závese za Angelou Merkelovou a niekedy na nerozoznanie od J. C. Junckera. Presne v takomto duchu sa niesli aj jeho vyhlásenia a reakcie na tragédie, ktoré sa odohrali v Nice a v Paríži. Neschopnosť jeho vlády sa prejavila aj v riešení krízovej situácie v meste Calais. Sympatické na jeho osobnosti je to, že zvážil sebareflexívne svoje možnosti a rozhodol sa nekandidovať. Tento prístup a zhodnotenie svojej činnosti by si mohli osvojiť aj niektorí slovenskí politici.

Známy francúzsky politológ a historik českého pôvodu Jacques Rupnik nedávno vyhlásil, že voľby nemajú jasného favorita. Šance socialistov podľa neho značne znehodnotil doterajší prezident François Hollande, doteraz silný kandidát pravice François Fillon zápasí zasa s nečakanými problémami pre minulosť svojej manželky a nacionalistická kandidátka Marine Le Penová má podľa neho až príliš veľa nepriateľov, aby mohla jasne vyhrať, hoci zatiaľ v prieskumoch vedie. V hre je ešte Emmanuel Macron, bývalý socialista, ktorý najviac konkuruje Le Penovej. Ako vidíte situáciu vy?

Vo francúzskej politike sa ťažko orientujú aj samotní Francúzi a vždy to bol veľký problém, stačí si pozrieť politické spektrum počas Veľkej francúzskej revolúcie. Jedno je už isté, že Francois Fillon na základe obvinení, že zamestnával svojich rodinných príslušníkov, neodstúpi a ohlási 17. marca 2017 kandidatúru a Alain Juppé ako náhradný kandidát, ktorému sa v prieskumoch dávali veľké šance, sa to rozhodol 50 dní pred voľbami neriskovať a kandidovať nebude. Podľa agentúry Odoxa by centrista E. Macron získal 27 % a porazil krajne pravicový Národný front na čele s Marine Le Penovou v prvom kole, ktorá by získala 25,5 %. Na treťom mieste by skončila republikánska pravica s F. Fillonom s 19 %. Zaujímavé sú aj verejné vyhlásenia ministra zahraničných vecí Jeana Marca Ayraulta, ktoré sa týkajú jeho podozrenia, že Rusko sa snaží ovplyvniť hlasovanie v prospech kandidátov, ako je F. Fillon a M. Le Penová, kým E. Macron je podľa neho silno proeurópsky.

Emmanuel Macron (TASR)

Čo by bolo dobré pre Francúzov a čo pre Európu? Aký výsledok?

Ja som silný frankofil a frankofón z presvedčenia a cez túto prizmu sa na Francúzsko v kontexte Európy pozerám.  Myslím si, že pre Francúzov by bolo najlepšie zostať v Európskej únii a v eurozóne a systematicky riešiť otázku migrantov, ktorá sa im vymkla z rúk. Toto riešenie by bolo dobré pre nich aj pre nás. Keď sa štáty V4 rozhodli odmietnuť kvóty na stretnutí v Prahe, tak okrem Bulharska a Rakúska vyjadrilo podporu aj Francúzsko. Tým nechcem povedať, že je to jediný argument preto, aby zostali, len chcem podotknúť, že majú záujem riešiť veci iným spôsobom ako napríklad Nemecko.

V prípade víťazstva Marine Le Penovej sa mnohí politológovia obávajú, že po brexite by bol práve takýto výsledok francúzskych volieb začiatkom konca Európskej únie. Súhlasíte?

Obávam sa vytvorenia páru: brexit – frexit. Všetko je možné, tá rivalita o prvenstvo v Európe a potom vo svete rezonuje medzi Veľkou Britániou a Francúzskom už stáročia. Veľká Británia sa na brexit pripravila veľmi dobre a dovedie ho do úspešného konca a, samozrejme, bude to práve ona, ktorá získa najviac, ako to vždy v histórii aj bolo. Angličania sa od určitého obdobia zameriavali na imperiálnu politiku, Francúzi vždy inklinovali ku kontinentálnej politike. Viaže sa k tomu dobový aforizmus, ktorý charakterizuje vzťah vnútornej a zahraničnej politiky obidvoch štátov. Angličania si vždy najprv urobili poriadok doma a potom obťažkaní plnými mešcami išli dobyť svet. Francúzi boli leniví a utekali od problémov do sveta, kde po počiatočných úspechoch dostali facku a s pokorou sa vrátili predsa len ten poriadok domov urobiť.

Je politická orientácia Marine Le Penovej fašistická, xenofóbna, šovinistická a nacionalistická v takom ponímaní, ako to bolo za predsedania Národného frontu pod vedením jej otca? Sama vyhlasuje, že má podporu Donalda Trumpa, Theresy Mayovej či krajín V4. Existuje vôbec reálne takáto podpora?

Marine Le Penová sa vyjadrila, že politika jej otca a funkcia predsedu Národného frontu ju v detstve a v mladosti izolovala od rovesníkov, bola nenávidená a ťažko si hľadala priateľov. Priznala sa, že v určitých momentoch sa vzťah jej spolužiakov k nej podobal šikane. Neskôr to vyhodnotila ako tvrdú skúšku, ktorá ju mala pripraviť na jej poslanie a schopnosť pokračovať tam, kde jej otec skončil. Myslím si, že si je dobre vedomá svojej nacionálno-šovinistickej orientácie. S ostatnými pojmami by som narábala jemnejšie.

Marine Le Penová (TASR)

A ako to je teda s prívlastkom fašistická strana?

Mne osobne pojem fašizmus symbolizuje Taliansko 20. rokov, kde vznikol, a Nemecko, kde bol fašizmus postavený na xenofóbii, rasizme, antisemitizme a nacionalizme v tej najhoršej podobe. Máme plné ústa fašizmu, ale vieme, aká je jeho etymologicko-nocionálno-historická podstata? Čo sa týka medzinárodnej podpory francúzskej političke, tak tiež platí, že niet dymu bez ohňa a na všetkom je vždy zrnko pravdy. Štáty V4 sa zdráhajú prijať kvóty, ktoré sa týkajú migrantov, a s tým môže súvisieť aj paralela s Donaldom Trumpom, ale Teresou Mayovou si nie som istá. Britská premiérka je erudovaná politička a profesionálka a takto jasne a verejne by sa v prospech Marine Le Penovej nevyjadrila.

Ako sa vy osobne pozeráte na multikulturalizmus vo Francúzsku? Jedna časť obyvateľstva ho uznáva a akceptuje, iná, čoraz väčšia časť ho odmieta, pretože ho spája s terorizmom, rastúcim vplyvom islamu v krajine, a dokonca aj ohrozením francúzskej identity, ako sme ju poznali v dávnej minulosti. Ako by ste teda charakterizovali túto situáciu vy?

Veľký francúzsky diplomat a politik M. Talleyrand povedal, že človek dostal dar reči, aby dokázal zakryť myšlienky. V tomto sú Francúzi naozaj majstri. Vyjadrujú sa v prospech prijímania migrantov aj ich kultúry a tvrdia, že tento proces s terorizmom nesúvisí, ale čo si naozaj myslia, to nevie nikto. Možno aj z tohto dôvodu je politická situácia vo Francúzsku spletitá a nepriehľadná. Ale domnievam sa, že tá ich pôvodná dominujúca identita sa začína pomaly strácať v moslimskej kultúre a tento proces sa už zastaviť nedá.

Bez ohľadu na to, kto bude víťazom francúzskych prezidentských volieb, akú úlohu zohráva pre Európu a svet táto krajina?

Francúzsko bolo už od čias Ľudovíta XIV. arbitrom noblesy, elegancie a špecifického životného štýlu, ktorý napodobňovala celá Európa, a dokonca aj panovníci v Osmanskej ríši a v Perzii. Francúzsky jazyk unifikoval európske elity až do začiatku 20. storočia. Výraz commeilfaut a faux pas sa používa aj v protokole, ktorý si Francúzi privlastnili, lebo nezniesli pomyslenie, že niečo také dokonalé mohli vymyslieť Burgunďania. Prezentácia ich kultúry a značiek je na vysokej úrovni a neexistuje, aby sa pri slove Francúzsko neobjavil v tvárach ľudí na celom svete zasnený sentimentálny výraz. Kto by si nechcel aspoň raz v živote  dopriať luxus, aký poskytuje kaviár a šampanské a výhľad na rarity svetovej metropoly Paríža, ktorého sláva vrcholila v období BelleEpoque. Je pravda, že na svetovej výstave v roku 1867 v Paríži predstavili túto pochúťku vo svojom pavilóne Rusi a Francúzi kaviár zhnusene vypľúvali a pomenovali „la cochonerierusse“… Svet by nemohol existovať bez vína z Bordeaux, Anjou a Burgundska, bez rokfortu a camembertu, zámkov na Loire, Versailles, Louvru, módnych domov Chanel,  Dior, Yves Saint-Laurant, automobiliek Peugeot, Citroen a Renault a šansónov Edith Piaf. Pre veľkú časť sveta symbolizuje Francúzsko dodnes krásu, šťastie a radosť zo života, ktorú si, dúfam, jej obyvatelia nenechajú zobrať.

Vráťme sa ešte k súčasnej francúzskej identite. Ako by ste charakterizovali typického Francúza?

Latinský typ, snedá pokožka, vždy upravené vlasy, uhrančivé čierne a hnedé oči, niekedy aj modré. Francúzi vedia žiť a vedia si život vychutnať. Majú klasický rituál stolovania, ktorý nám Slovákom chýba. Francúzska móda hýbe svetom, ale na prvý pohľad to tak nevyzerá. Nosia jednoduché oblečenie vo všetkých odtieňoch modrej a sivej, ako doplňujúca farba je biela a červená. Samozrejme, dominuje čierna farba, ktorou nič nepokazia, trochu sa za ňu aj schovávajú, lebo predstavuje pre nich určitú istotu na parkete neistoty. My považujeme čiernu farbu za farbu smútku, u nich je to farba noblesy a nosia ju s takou neskutočnou nedbalou eleganciou, že máte pri nich pocit ťažkopádnosti. Francúzi vedia žiť a vedia si život vychutnať. Majú klasický rituál stolovania, ktorý nám Slovákom chýba. Nežijú izolovane, často sa stretávajú s priateľmi, bežne chodia spolu na obedy a večere, ktoré podávajú aj v súkromí a trvajú niekedy neskutočné štyri hodiny. Kvalita jedla je vynikajúca a vedú sa pri ňom siahodlhé diskusie o všetkom možnom, napríklad aj o sebe, čo sa u nás považuje za neslušné. Všetko robia naplno, večne sú v pohybe, ale vedia aj relaxovať. Veľa času trávia v parkoch, bežne ich vidíte čítať na lavičke, čo sa mi veľmi páči. Ich základnou charakteristickou črtou je irónia, niekedy jemná, niekedy ostrá, ale v každom prípade pre človeka, ktorý si nie je sám sebou istý, nepríjemná. Bohužiaľ, pre Slovákov je poznávanie krás francúzskej identity veľmi drahé… Škoda.

Vidíte nejaké spoločné znaky a črty medzi francúzskou a slovenskou identitou?

Naše identity sú diametrálne odlišné, čo sa týka politického a spoločenského vývoja, medziľudských vzťahov, osobných a národných priorít. Vyjadrovať sa v rovine absolútnej istoty by nebolo logické, ale konečný verdikt je: nemáme žiadne spoločné črty a znaky. V historickom kontexte by sa možno našli priesečníky, keď sa naše osudy spojili zhodou náhod, aj keď náhoda praje tomu, kto je na ňu pripravený (Louis Pasteur). O ovládnutie stredoeurópskeho priestoru a jeho unifikáciu mala na základe dynastickej politiky záujem francúzska rodina Anjouovcov, ktorá si bola vedomá, že v mocensko-politickom zápase v západnej Európe nemá proti dynastii Kapetovcov žiadnu šancu. Do značnej miery sa im tento cieľ podaril a ich vláda bola požehnaním  pre Slovensko. Uhorský panovník Karol Robert z Anjou, podľa vzoru svojho príbuzného francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného, podporoval rozvoj stredovekých miest a zameral sa hlavne na Kremnicu, kde sa za jeho vlády začali raziť zlaté florény s najvyšším obsahom zlata a platilo sa nimi v celej Európe. Garantom stredoeurópskeho priestoru sa stali Francúzi po prvej svetovej vojne a po vytvorení versaillesko-washingtonskej sústavy, kde podporovali politiku Malej dohody, ale túto podporu sme stratili, keď aj oni začali mať problém s Nemeckom pri ochrane svojej východnej hranice a I. ČSR s ochranou svojej západnej hranice. V roku 1935 sme sa snažili podpísaním zmluvy so ZSSR vývoj situácie zastaviť, spolu s dodatkom o francúzskej pomoci, ale v roku 1938 už Francúzi neboli v pozícii, keď nám mohli pomôcť, a Stalin nám tiež odmietol podporu, lebo nechcel ísť proti politike appeasementu a odôvodňoval to tým, že nechcel, aby sa Československo stalo druhým Španielskom… A tak prišiel Mníchov.

Z toho, čo ste už povedali, tak Francúzi inakosť tolerujú v značnej miere, na rozdiel od Slovákov. Prečo je vnímanie Slovákov voči inakosti také negatívne?

Vyjadrila by som sa v duchu našej slovenskej letory: my za to predsa nemôžeme a dačo na tom pravda bude. Jeden holandský politológ sa vyjadril (parafráza), že keby územie Európy zničila nejaká prírodná katastrofa alebo zbraň, verí tomu, že Slováci budú presne na tom svojom mieste pod Tatrami. Prežijeme naozaj všetko… K tomu nám dopomôže Boh a pasivita. Naši predkovia prišli do karpatského priestoru v období 6. až 7. storočia a pred ich príchodom bolo na tomto území dosť rušno. Dunaj tvoril hranicu Limes Romanus, ale pečať rímskej kultúry sa na našej kultúre vôbec neprejavila. Žili tu Kelti, Skýti, a dokonca Kvádi založili pod gesciou Rimanov v roku 21 Vanniovo kráľovstvo, Regnum Vanium.  My sme neboli schopní nič z tohto kultúrneho a politického odkazu  absorbovať ako napríklad Česi. Narážam na to, že v Čechách sa v súčasnosti vedú odborné diskusie o teórii, že ich identita viac inklinuje ku keltskej identite ako k slovanskej. Keď si zoberieme, že Srbi a Chorváti sú pôvodom iránsko-alanské kmene, Bulhari turko-tatárske, Poliaci inklinujú viac k baltskej identite, Rusi k normanskej a s Maďarmi našli spoločné turkické črty svojej identity, tak v tej slovanskej rodine toho veľa nezostalo.

Znamená to teda, že Slováci sú voči inakosti oveľa menej tolerantní?

Vytesňovanie inakosti je prejavom nášho sformovaného genotypu, ktorý sa vyvíjal v čase a priestore, keď v susedstve slovenských sídiel vznikol avarský kaganát a vypukli slovansko-avarské vojny. Ako to už v permanentných vojnách býva, nezaobišlo sa to bez ataku na nežné pohlavie so živými následkami. Slovania avarsko-slovanských potomkov nazvali befulkovia a vyčlenili ich na okraj spoločnosti. Z chlapcov vytvorili elitné vojenské jednotky, ktoré nasadzovali na priamy boj proti ich otcom, dedom, strýkom a bratom v Avarskom kaganáte. Pekná pomsta… Rozhodne sme neboli v histórii holubičí národ, čoho dôkazom je aj to, že my sme, ale Avari nie. Dokázali sme si zachovať svoju celistvosť a integritu aj ako súčasť Uhorska a neskôr Rakúska. S inakosťou sme sa mali možnosť stretnúť v čase tatárskych nájazdov, ktoré, našťastie, trvali len jeden rok, invázie Turkov, ktorí žili v Budínskom pašalíku a znepokojovali naše územie niekoľko storočí, a to je asi všetko. Jedna z mála kultúr, ktorú sme prijali za svoju, bola valašská kultúra, ktorú na naše územie priniesli Valasi v rámci kolonizácie po tatárskom vpáde.

Často sa u nás prirovnáva politika Kotlebovej strany Kotleba  Ľudová strana – Naše Slovensko s politikou Marine Le Penovej. Dá sa to vôbec porovnať a ak áno, tak v čom?

Podľa môjho názoru je to línia porovnávania neporovnateľného z hľadiska naplnenia ambícií politických aktérov a aj diametrálne odlišných problémov, ktoré sú aktuálne pre súčasné Francúzsko a Slovensko. Marine LePenová kandiduje na post prezidentky Francúzska a Marian Kotleba bol úspešný v župných a parlamentných voľbách. Zatiaľ… Otázka znie, či sú jeho ambície naplnené alebo ide pokračovať ďalej… Ťažko povedať, keďže je to viac muž zákulisia ako verejného fóra. Obidvaja vystupujú s radikálnym riešením, ktorým je vystúpenie z Európskej únie a z eurozóny. Styčné body by sa možno našli v spoločnej rétorike, ktorá je postavená na teórii, treba hľadať vinníka a všetko sa potom vyrieši, a všetci sú naši nepriatelia, ktorým sa treba postaviť. V ich vystúpeniach absentuje sebareflexia smerom dovnútra a stavajú na sebaklame. Ich rečnícky prejav sa pohybuje v mantineloch  radikálnosti a razantnosti, čo niekedy hraničí s ťažkou simplicitnosťou, na základe ktorej aj politický laik vycíti, že je to fiktívna cesta mimo realitu. Z ich prejavu cítiť silné presvedčenie bez logickej argumentácie, neohrozenosť a istotu a možno to je ten faktor, na základe ktorého získavajú voličov. Starí Gréci, ako sa tradične zvykne hovoriť, mali tento druh rečníckeho prejavu zaradený a pomenovaný: demagógia.

Máte svoj tip na výsledok prvého kola francúzskych prezidentských volieb?

Mám… a budem zase vychádzať z historického exkurzu. Vo Francúzsku platil zákonník sálskych Frankov, ktorého legitimita bola postavená na zákone mužov, to znamenalo, že po dedičnej línii prevzal vládu v štáte muž (ženy panovníčky sa dostali na trón v Anglicku, v Rusku, v Španielsku, v Rakúsku, v severských monarchiách, ale Francúzsko, Nemecko a Poľsko boli výnimkou. V súčasnosti sa to Poľska a Nemecka už netýka). Tomuto historickému faktu nahráva aj realita, že vo Francúzsku, ktoré  stálo na čele európskeho pokroku a demokracie, nikdy nevládla žena – panovníčka a v  dejinách piatich francúzskych republík zatiaľ nevykonávala funkciu prezidenta žena. Podľa prieskumu agentúr a preferencií by sa Marine Le Penová mala dostať do prvého kola. Ja sa domnievam, že to bude politická hra, ktorú do úspešného konca dovedie jeden z dvojice Macron – Fillon.